Tak táto poviedka vznikla už strašne dávno, len som pozmenila názov! Keď som ju písala bolo som ešte mladá, neskúsená.. síce ešte stále som, ale aj tak :D bolo to strašne dávno, čo som to napísala. Veľa z vás ju už určite pozná a tí, ktorí nie tak smelo čítajte. I hope you´ll like it.
Sedím na parapetnej doske okna. Dívam sa na ďalší upršaný deň v našom mestečku. Zároveň rozmýšľam nad osobou, ktorá mi strašne chýba. Ľutujem, že som nechala Patrika. No uvedomila som si príliš neskoro, že ho milujem. Ale veľmi pochybujem, že on mňa tiež miluje. Po týždni si našiel inú. Od nášho rozchodu prešlo už veľa týždňov, no moje srdiečko je stále zlomené a smúti. "Au" - zahundrala som, keď na mňa skočil Jerry môj psík. "Ach. To si ty? Ideme von však?" pozrela som von oknom. Prestalo pršať a na oblohe sa tiahla krásna dúha. Vzala som zo stola vodítko a išla s Jerrym von. Išli sme do parku, ktorý sa nachádza neďaleko od domu kde bývam. Bol to park, v ktorom sa trávila každý deň s Patrikom. Aj preto sem chodím. Pustila som Jerryho na voľno nech si pobehá. Strávili sme tam niekoľko hodín. Bolo už neskoro večer, keď sme sa vracali späť domov.
Po pár metroch som však zastala. Moje srdiečko sa rozbúchalo ako šialené. Zbadala som ho. Videla som Patrika!! Bolo to čudné a zároveň príjemné ho opäť vidieť po takej dlhej dobe. Keby som mohla, tak sa za ním hneď rozbehnem. Lenže je s ním jeho partnerka. Držia sa ruka v ruke. A mne pri pohľade na nich puká srdce. So slzami v očiach som odišla. Keď som sa vrátila domov odopla som Jerrymu vodítko a hodila sa na posteľ. Preplakal som celý zvyšok večera. Bolo mi príšerne a mala som sto chutí podrezať si žili. No, nespravila som to.
Keď som ich ešte zopárkrát videla. Vtedy som sa rozhodla konať!! Vzala som pero a papier. Napísala som pár slov na rozlúčku. Strčila som papier do vrecka. Namierila som si to rovno k mostu. Pod mostom síce tiekla rieka, ale sotva 30 centimetrov vysoká. Preliezla som cez zábradlie... a napokon skočila.
Barbora zanechala na tomto svete veľa ľudí. Smutných ľudí, ktorí sa pýtajú prečo to spravila. Prečo práve ona skočila. O pár dní už každý v mestečku vedel, že Barbora spáchala samovraždu. Keď sa to Patrikovi donieslo do uší, utápal sa v slzách a v žiali. Pil celé dni až jedného dňa vzal pištoľ a strelil si guľku rovno do hlavy. Namieste zomrel. Našli ho, ale pre neho bolo už neskoro. Bol mŕtvy. Pri jeho tele našli pištoľ a papier, na ktorom bolo napísané:
PRED ROKOM SOM JEJ POVEDAL,
ŽE PRE ŇU AJ ZOMRIEM.
MILUJEM JU A VŽDY SOM JU MILOVAL!
BEZ NEJ UŽ NIKDY VIAC NECHCEM ŽIŤ.
Patrik a Barbora sa streli v nebi. Teraz sú z nich strážny anjeli. Ochraňujú svojich blízkych. Teraz už ich nikto a nič nemôže rozdeliť. Konečne po dlhej dobe sú obaja šťastný. Hoci zanechali po sebe zlomené srdcia plné sĺz a sklamania. Vedia, že raz všetko prebolí a smútok zmizne. No spomienky a nedajú vymazať. Tie ostanú navždy!!!
Kailey. | 17. března 2012 v 21:38 | 
Sunny | 
Krásne!! len škoda, že to je jednorázovka ... :D