Fan Fictions | Don't Forget To Smile

Don't Forget To Smile • 8. kapitola

3. listopadu 2012 v 12:01 | Brunette*
Tak konečne som dovysávala a môžem sa venovať veciam pre mňa podstatnejším. Teraz vám pridám poviedku, pretože pár ľudí si ju vyžiadalo. Upozorňujem, že poviedky po sebe nečítam, takže je dosť možné, že sú tam chyby v gramatike, takže ich buď ignorujte alebo nečítajte to vôbec. Potom sa chcem pustiť do prezentácie, ktorú chcem mať čím skôr z krku dúfam, že si na to nájdem čas. Večer možno bude ešte nejaký článok, ale neviem ešte aký. Uvidím, či sa mmi bude chcieť, takže nič nesľubujem :) Špeciálne venované NikushQe a J. Hope you like it♥


"Nie je to zlomené!" riekol doktor a ja som si vydýchla. "Ale mali by ste tu ostať na pozorovaní kvôli hlave." "Nie! Nebojte sa ja to zvládnem, len ma tu nenechávajte!" prosíkala som. "Tak fajn, ale potom mi podpíšete tento papier." "Hocičo vám podpíšem, ak ma tu nenecháte," vyrvala som mu ten papier z ruky a perom, ktoré mi podal som ho podpísala. Nenávidela som nemocnice a len tak si ma tam nenechajú. Podala som s previnilým úsmevom naspäť papier s perom. "Ďakujem," šepla som, keď už doktor odchádzal.

Don't Forget To Smile • 7. kapitola

21. října 2012 v 18:19 | Brunette*
Opäť po dlhšej dobe pridávam nejaký ten diel :) Chcela som ho prednadstaviť ešte v deň, keď som bola v Bratislave, ale nejako to nevyšlo. Snáď nevadí, že ste museli o niečo dlhšie čakať. Už som premyslela aj ako to celé bude pokračovať a napísala som si osnovu, respektíve záchytné body podľa, ktorých sa mi bude ľahšie písať príbeh. Tiež mám osnovu na novú poviedku, ktorú začnem pridávať možno už v decembri. Inak sa osprevedlňujem, že až teraz sa ozývam, ale doobeda som sa učila a potom hneď po obede som išla na rally s taťkom a Janom. Teraz som došla domov. Idem si urobiť čajík a ide sa leňošiť. Hope you like it♥


Vykríkla som od prekvapenia, možno od strachu. No pocítila som niečiu teplú ruku na mojom ramene. "Mel, kľud to som ja," dvihla som hlavu a spoznala som Marcusa. Úplne som zabudla, že pre prípad núdze má kľúče od môjho bytu. "Deje sa niečo? Si veľmi rozrušená a klepeš sa!" starostlivo sa o mňa zaujímal. Nevedela som čo mu mám povedať. Ak mu poviem celú pravdu, tak ma bude strážiť ako oko v hlave a nedovolí mi pátrať v tom prípade. A to nesmiem dopustiť. Moja zvedavosť je väčšia ako môj strach a pud sebazáchovy. Nakoniec som zo seba dostala iba slová, "Bol to dlhý deň!" "Ty si ešte nespala, že?" "Ako vieš?" zamračila som sa naňho. Nebol to naštvaný pohľad, ale prekvapivý pohľad. "Stačí, keď sa pozriem na hrnček s teplou kávou a na tvoje kruhy pod očami. Prepáč, ale vyzeráš hrozne," zakrútil hlavou nado mnou a začal ma zakrývať dekou. Veď tak sa aj cítim. Už skoro 24 hodín som nespala, som naliata kávou, takže ešte ani tak skoro nezaspím a navyše musím do práce," mrmlala som ospalo, takže sotva mi bolo niečo rozumieť. "Ty do práce? Na to zabudni, ty teraz akurát tak pôjdeš spať. Zavolám Benovi, že ti je zle a prídeš až zajtra," rozkázal mi. "Tak teda dobre," už som nemala silu namietať. "A Marcus? Prečo si vlastne prišiel?" spýtala som sa. "O tom sa porozprávame neskôr," vypol telku a sadol si na kreslo vedľa matracu. "Vieš o tom, že to tu treba zariadiť a vymaľovať?" "Uhm, ale nemám čas a ani dostatok peňazí. Dobrú," štipla som do tmy a pobrala sa do ríše snov.

Don't Forget To Smile • 6. kapitola

4. října 2012 v 18:52 | Nejby*
Absolútne sa mi nič nechce, nemám na nič chuť. Tento týždeň bol proste skvelý a to ešte nie je koniec. Myslím, že najlepšia bude sobota!♥ Tak strašne sa teším! Inak netuším kedy sa tu znova objavím. Vôbec sa mi nechce nič pridávať, nebaví ma to tu akosi, no koniec nechcem, ešte nie! Nemusíte mať zatiaľ strach. Ale v sobotu som dopísala tento diel, ja viem dosť skoro, len mne sa tak nechce :D Takže tento diel chcem venovať všetkým čitateľom tejto poviedky, ak vôbec nejaký sú. Hope you like it♥


"To isté by som sa ťa mohol ja spýtať," zavádzal. "Keď ti to poviem, povieš mi to?" spýtala sa som. "Nie si nejako zvedavá,.... vlastne ani tvoje meno neviem," zamyslene sa na mňa zadíval. "Melanie," načiahla som ruku smerom k nemu a čakala. "Nathan," potriasol mojou rukou. Mal pevný stisk, ale jeho ruky boli neprirodzene studené, priam až ľadové. "Takže?" zvraštila som obočie. "Hh, zajtra ranná káva v Starbucks? Pozývam!" "A čo tam?" "Môžeme sa porozprávať, teraz by si mala ísť radšej domov." "Čo si moja pestúnka?" zasmiala som sa. "Nie, tak prídeš?" "O deviatej tam budem, ale zajtra sa tej odpovedi už nevyhneš!" poslednýkrát som sa naňho zadívala a odišla som.

Don't Forget To Smile • 5. kapitola

1. září 2012 v 17:29 | Nejby*
Tak po dlhšej dobe vám prinášam aj túto poviedku. Úprimne neviem ako to bude cez školský či vôbec budem písať, ak hej tak určite len cez víkendy po večeroch. Však dajak bolo, dajak bude! Určite s písaním neprestávam, takže sa nemáte čoho obávať. Hope you like it♥


"Si v poriadku?" opýtal sa ma. "Hej.. jasné.. ešte raz vďaka," usmiala som sa naňho a odišla, čo najďalej od neho, skoro som utekala. "Počkaj!" kričal za mnou, no ja som sa radšej neotáčala a pokračovala v ceste. Hoc bol veľmi pekný, no nikdy neviete kto to môže byť. Počas celej cesty som mala divný pocit akoby ma niekto sledoval, ale na celej ulici som už bola sama. Možno to bola iba moja paranoja a možno skutočne som tam nebola sama.

Don't Forget To Smile • 4. kapitola

16. srpna 2012 v 14:49 | Nejby*
Pozrite sa čo ja mám, áno nový diel poviedky. Viem, že mnohých asi to nepoteší, ale je mi to jedno. Ja ju chcem dopísať, síce neviem dokedy mi vydrží to nadšenie, ale prosím. Dnes by som tu mala byť, lebo sťahujem photoshop, tak som zvedavá, či mi ho konečne nainštaluje alebo ma klepne. Hope you like it♥


Doma som rozmýšľala, nedalo mi to. O tých ľuďoch som už počula mnoho a to nielen z Marcosovho rozprávania. Niektorí tiež vraveli, že sú viac ako len obyčajní smrteľníci, no nikdy som sa nad tým nezamýšľala, ľudia toho natárajú mnoho.

Don't Forget To Smile • 3. kapitola

1. srpna 2012 v 10:26 | Nejby*
Tak po dlhšej dobe pridávam novú časť tejto poviedky. Neviem, či sa mi ju vôbec oplatí písať, lebo nemám pocit, že by ju niekto čítal. Možno dvaja ľudia hej, ale... No, uvidím ešte či to budem písať aj ďalej. I tak sa mi v poslednej dobe nápady ma opúšťajú viac než inokedy. Hope you like it♥


"Ahoj. Prepáč, že meškám," objala som ju. "V pohode už sme si všetci zvykli, že väčšinou meškáš," zasmiala sa. "Vtipné," zahundrala som, ale ona ma už ťahala do nejakého butiku. Miluje topánky a kabelky, takže z butikov ju dostanem, len ťažko.

Don't Forget To Smile • 2. kapitola

22. července 2012 v 12:00 | Nejby*
Dnes tu opäť nebudem, idem s bývalími spolužiakmi so základy na pizzu. Strašne sa teším, dlho som ich nevidela. Síce s niektorými sa vídam skoro každý deň, ale aj tak sa teším, že ich uvidím. Ale hanbím, pretože viem, že viem som strašná,že vás takto zanedbávam, ale i tak by som nesedela celé dni ri počítači aj keby som bola doma.. Ale k veci, napísala som novú časť tejto poviedky. Hope you like it♥


"Už som si myslel, že neprídeš," skonštatoval Marcus. "Nenechala by som si to ujsť," mrkla som naňho a začala sa pripravovať na zápas. Prezliekla som sa a vlasy som nechala v drdole. Rozcvičila som sa a čakala kedy príde môj čas. Úprimne? Nebála som sa, ale bola som nervózna, veď bolo to niečo ako moja premiéra.

Don't Forget To Smile • 1. kapitola

16. července 2012 v 19:39 | Nejby*
Tak a máme tu premiéru novej poviedky. Omg, robím z toho také haló a prtom to nie je dokopy nič moc, i keď jeden zlatý človek mi povedl niečo iné :) No, som zvedavá ako sa vám to bude páčiť, je to trochá iné a hlavne nie je to také dobré ako IWYB (I Want You Back), ale keď sa vám to bude páčiť a ak tu bude dosť komentárov, tak možno ďalší diel bude už tento týždeň. Inak ďakujem NikushQe za obrázok♥ Hope you like it♥


Ráno som sa zobudila do krásneho slnečného dňa. Možno to bol pre niekoho obyčajný deň, no pre mňa rozhodne obyčajným nebol. Už len fakt, že sa musím o seba postarať sama bol pre mňa desivý, ale život je zmena. Po otcovej smrti som sa odsťahovala od nevlastnej mamy a súrodencov do vlastného bytu. To je vlastne jediné, čo mi ostalo po otcovi. Bol veľký, ale nezariadený a nevymaľovaný. Nemala som na to peniaze.
 
 

Reklama